Prvá veľká zmena - pokračovanie..

13. září 2017 v 8:28 | anickadz
Moje plány do budúcna po výpovedi z práce.Líbající

Čo robiť ďalej zo svojím životom som už vlastne plánovala po tie dva mesiace výpovednej doby. Prišla som na myšlienku nechať si mesiac voľna. A až potom sa zamestnať. Známa ekonómka mi poradila nech sa zaevidujem na Úrade práce aby za mňa zaplatil ten mesiac zdravotné poistenie, čo dnes ide do rádu tisícov korún.

Tak som sa 1.8. 2017 zaevidovala na Úrade práce. A čo je úžasné, povedali mi, že dostanem, aj nejakú podporu. V mojom prípade je to, (že som dala sama výpoveď) 45% z platu. Výplaty sme mali slušné, takže aj moja podpora bude pomerne slušná. Mám pod 50r teda budem podporu poberať po 5 mesiacov. To ma potešilo, je to akurát do konca roka.

Postupom času ma napadlo, že sa rekvalifikujem a budem účetní, alebo chůva. Povedala som si, že je na čase využiť svoje vzdelanie a maturitu s vyznamenaním (robila som ju vo veku 30r.)

Tá myšlienka ma držala viac a viac a teda začala som hľadať kurzy. Došla som do jednej firmy pre papiere a poprosila Úrad práce aby ma podporil a kurz mi preplatil. Požiadala som o to hneď na začiatku a teda 2.8. Už na spoločnej debate na ÚP som sa dopočula, že rekvalifikáciu preplácajú ľuďom čo sú nezamestnaní 5 mesiacov a viac. Rozladilo ma to, no aj tak som dúfala. Nevyšlo to.

Mala som zasa dôvod premýšľať čo ďalej. Lebo som si nakoniec povedala, že kapiláry na rukách sú už dosť prepracované a je na čase pracovať s hlavou. Teda, že sa už nechcem zamestnať v robotníckych profesiách. Je treba sa rekvalifikovať. Tak som si nakoniec kurz z inej firmy zaplatila zo svojich úspor.

Po objednaní na kurz mi volali, že je môj termín 14.9. už plný a ďalší je o mesiac teda 6.10. Nevadilo mi to. Mala som viac času na oddych.

No ale čo sa nestalo. Za pár dní mi opäť volali, že sa jedno miesto uvolnilo a teda či chcem. A ja som chcela.

Po tomto oznámení som dostala takú radosť, že som išla vyskočiť z kože. Všetky moje pochyby či toto chcem sa tým vytratili. Lebo ak sa duša takto raduje, to znamená, že je to správna cesta.

Dozvedela som sa o tom 11.9. Som nadšená, že sa to začne už o pár dní, nechcem totiž lelkovať doma. Chcem za tých 5 mesiacov niečo stihnúť, nech sa môžem čím skôr zaradiť do pracovného procesu a zarábať a povracať požičané prašule zo sporenia.

Nastupujem teda 14.9. a veľmi sa teším.

Dnes je 13.9. Takže drahí moji už zajtra. Mám radosť. PřekvapenýMrkajícíUsmívající se
 

Prvá životná zmena..

13. září 2017 v 7:56 | anickadz
Ako moja maličkosť prišla k prvej veľkej zmene.Usmívající se
Na mojom blogu si môžete prečítať, kde začala moja cesta za poznaním života.
Som na nej už asi 3 - 4 roky. Odvtedy som naštudovala plno článkov, videí a filmov a pochopila čo je v živote dôležité a čo nie až tak. No a to samozrejme speje k pocitu zmeny. V mojom živote je dosť chaoz. Ako vraví jeden učitel života, vaše domy sú vašou vizitkou. Ja som človek čo má dosť veľa vecí hmotných, už nemám kam dávať ale málo priateľov.

Tak som to začala meniť, povedala som si vymením veci za ľudí. No a pocítila som tiež, že aktuálne zamestnanie nie je pre mňa to pravé orechové.

Automobilové odvetvie, ktoré je už presýtené ma nemôže napĺňať. Mám potrebu pracovať bližšie s ľuďmi v sociálnej či inej oblasti.

Prišla som do stavu keď som prestala riešiť veci a ľudí. Túžila som zrazu po mužskej energii, a nie po ženských ktoré stále riešia a hlavne iné životy, nie svoj. Chcela som v závode popracovať do 15r v kuse a pýtala som sa na iné pracovisko. Kde je menej žien a viac mužov teda do skladu. No pri telefonickom rozhovore s vedúcim skladu som sa priznala, že to chcem len na rok a pol. On mi teda vravel, že na tak krátku dobu je zbytočné ma zaúčať, že nemám za ním ani chodiť. Tak som sa napevno rozhodla, že tam skončím. Posledná kvapka bola keď ma majster hodil na konečnú montáž kde je človek doslova otrokom. Frustrovalo ma to celú smenu a aj po smene som mala stále nedobrý pocit.

Tak som doma napísala výpoveď k 15.5. No Keď som ju mala odniesť do práce dostala som strach. Po dvoch týždňoch som si dodala odvahy a naozaj som prepísala dátum na 31.7. Aby to bolo už aj s dvojmesačnou výpovednou dobou. Koncom mája som ju chcela podať. Ešte ráno pred prácou prišli pochybnosti či to mám urobiť. Tak som si vravela papier vezmem a rozhodnem sa až v práci. A tam to už bolo ľahšie. Vypýtala som sa od kolegu, aby ma zastúpil a bežala som na presonálne odniesť výpoveď. Po ceste späť som hneď stretla svojho vedúceho tak som mu to hneď ukázala, spravila som si tri kópie. Poslednú kópiu som dala majstrovi. Vlastne ani vedúci ani majster sa veľmi nepýtali prečo. Majster vie ako to u nás je z prácou.

A že som to mala až o dva mesiace, takže je to v poho, že to stihneme všetko naplánovať, dovybaviť. Keď som to obehala spadol mi veľký kameň zo srdca. A v mojej duši nastal pokoj.

Záver.

Tie dva mesiace som akosi odkrútila, i keď občas som tam už nechcela vôbec byť. Nejak som to preskákala. Ešte sa ma pár ľudí pýtalo či to myslím vážne a najmä kamošky a tie dobré duše sa ma pýtali čo ma k tomu viedlo, tak som každému vysvetľovala tú potrebu životnej zmeny. Popriali mi všetci nech sa mi všetko vydarí a ja som im srdečne poďakovala. Za tú dobu čo som tam bola som si našla plno úžasných duší. Za nimi mi bude smutno.

Som šťastná, že som to urobila. Odišla som po 13r a 8 mes. Vlastne toto bolo moje najdlhšie zamestnanie za celých mojich 29r v pracovnom procese. Mám 47r.


Som vďačná, že som našla v sebe tú silu a odvahu. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.Mrkající

Neha v autobuse..

18. srpna 2017 v 19:07 | anickadz
Raz v autobuse. Vraciam sa z prac. večierku. Vedľa mňa sedí pekný mladý muž podgurážený alkoholom. Vraví mi: "Ahoj ja som Michal." Predstavila som sa aj ja. Bol mi sympatický aj keď bol opitý. Zadriemal a položil si hlavu na moje rameno, objala som ho tak nejako spontánne okolo ramien a nechala jeho hlavu klesnúť na moju hruď. V tom driemkaní vyhľadaj moju ruku a jemne ju stisol. Držali sme sa celú cestu. Aj keď sa raz za čas prebral a ruky sme pustili, znova si ju v spánku našiel a vložil do svojej. Bolo mi to príjemné. Zrejme to bol chlapec, ktorý túži po nehe. Som rada, že som mu ju mohla poskytnúť. Aj mne sa s ním príjemne cestovalo, na konci mi dal pusu a rozlúčil sa. Vystúpil ako prvý. Už ho asi nikdy neuvidím alebo nespoznám ale to nevadí, tých pár príjemných chvíľ v autobuse nám nik nevezme.
 


Zamyslenie sa nad životom

28. července 2017 v 17:50 | anickadz
Som múdra žena a už cez dva roky študujem, čo je v živote dôležité.
Som i empatický človek, milujem ľudí, zvieratká a vôbec celý svet..
Čo mi chýba?
Celý život prahnem po láske a jej prejavoch. Zrejme sa moja duša prišla sem naučiť láske. Preto som vyrástla v rodine kde lásky nebolo veľa. Ani v manželstve som ju nepociťovala. Nemali sme deti a možno aj preto som manžela po čase opustila. Bol nespoločenský typ a moja kreativita skomírala. Keď som zistila, že sa dá žiť aj inak manžela som opustila. Nebol to život ale prežívanie.
Na viac vecí som už prišla a pochopila aj prijala. Prišla mi do srdca radosť. Viem aj to, že šťastný a veselý život netrvá vždy. Aj naďalej človeku do života vstupujú rôzne situácie, aj tie nepríjemné. No šťastný človek ich vie lepšie prijať.
Otváram svoje srdce svetu. A od Vianoc 2016 som pocítila smútok v srdci, že som sama, bez detí, bez lásky, bez manžela. Mám potrebu k sebe pritiahnuť nejaké nové úžasné dušičky. Nemám deti, som rozvedená, už dlho sama, moja najbližšia rodina je na Slovensku.
Mám síce plno úžasných kamošov, no každý má svoj život svoj byt a tak, je odo mňa ďaleko.
Stretávame sa ojedinele. Býva mi smutno, ale toto sa už vylepšuje. Do môjho života vďaka dobrovolníctvu vošla mamka Daniela a jej dve deti, Jáchym 11r, Anička 9r. A našla som si ešte jednu mamku Janku so synom Danielom on má 18 mes. Rozumieme si.
Začínam sa otvárať aj mužom. Pozerajú po mne všade v autobuse, v metre, v reštaurácii, pri hudbe. Keďže hudbu milujem tak obdivujem aj muzikantov. Tí citlivejší to cítia a potom si pozeráme do očí a krásne vymieňame energiu. Problém mám s tým, že moje srdce je voľné a tie hlboké pohľady sa mi niekedy zapíšu veľmi hlboko a potom na nich myslím nezdravo často.
Dávnejšie som si všimla, že muži sa ma boja. Mám zrejme taký odmietavý výraz. No keď sedím s partiou, že sa smejem a som počuť, vtedy majú odvahu sa aj priblížiť. Mám na mysli posedenia u muziky alebo tanečné zábavy.
Moje tajné lásky z rodiny muzikantov.
Martin Rohlík, CM Kyčera.
Od prvej minúty stretnutia cítim k jeho duši sympatie. Zachytil to, lebo je to vzájomné. Ani nie o mesiac si zistil moje meno a požiadal ma o priateľstvo na Facebooku. Popísali sme, postretávali sa na ich muzike. Je ku mne veľmi pozorný a nežný, samozrejme v rámci kamarátstva. Má totiž doma manželku a tri princezny. Tá jeho opatera mi robila dobre, no po čase som do neho bola úplne zbláznená. Trpela som od začiatku, lebo som stále musela myslieť na tie jeho 4 ženy. Z toho mi pomohol iný Martin. Je to duchovný človek a pomohol mi pochopiť súvislosti. Pomaly som Martina R prestala milovať.

Uvedomila som si, že v živote stretnem ešte veľa krásnych chalanov a iných úžasných duší. Viem, že sa nemôžem do každého hneď zamilovať. A smola hlavne je, že teraz stretávam mužov hlavne na muzike a väčšinou sú zadaní. No je to pre mňa všetko nové. Nie som ešte naučená chrániť svoje srdce.

Však moja osamelá duša si hľadá spriaznenú dušičku, ktorá tu bude pre ňu a bude voľná, nezadaná. Viem, že príde, vymodlím si ju...

Další plány a hovory s dvojčetem.

9. července 2017 v 11:02 | Anička čerešnička
Stretnutie v Prahe o dva týždne po zoznámení.

Pri tých telefonátoch a tom, ako veľmi si chýbame sme sa dohodli, že sa stretneme. Navrhla som voľný víkend začiatkom júla 2017.
On spomenul, že nemá rád Prostějov a že chce vypadnúť. Tak som navrhla, že môže prísť on za mnou sem do Prahy. Vravel, že mám nájsť ubytovanie a on to zaplatí. Pretože nebývam sama, a moje spolubývajúce by to ťažko niesli. My nakoniec tiež. Našla som lacný Hostel a všetko rezervovala. Tešila som sa. Najprv sa vystatoval, že môže prísť kedy chce, teda že vyrazí už v piatok skoro ráno a okolo 10h už bude v Prahe. Po jednom telefonáte sa ospravedlnil, že musí ešte v piatok do práce, ozval sa mu bývalý zamestnávateľ a dal mu práci na 6hodín. Medzi tým sme si volali a upravovali stretko.
Prišiel piatok. Za celý deň sa mi neozval. Telefon mi zdvihol až o 18h večer. Unavený a nasratý z práce, že toho bolo veľa a nie len na 6h sa ospravedlnil, že je unavený a nikam sa mu nechce. Najprv som ho prosila aby predsa len prišiel, že po ňom veľmi túžim. Potom som mu písala sms, že nech si pospí a príde až ráno. Dohodli sme si na sobotu o 10h stretko u mojej úžasnej kamarátky. Pozvala nás na obed. V sobotu ráno, nič, celý deň nič. Myslím tým žiaden telefonát. Ja som to nechala na ňom. Dala som mu priestor, nech spraví čo potrebuje. A on spravil. Celý deň sa nezval, ani v nedeľu. Musela som hostel zrušiť. Našťastie mi vyšli v ústrety, nestálo ma to ani kačku. Za to im ďakujem.

Nie som naštvaná, stále mu nechávam priestor. Ja som nakoniec tak či tak šla na ten obed a strávila som celý deň v milej spoločnosti kamošky. Je to nádherná bytosť a bolo to maximálne príjemné. A teraz čakám. Teším sa čo z toho bude. Nepripúšťam si žiadne pocity. Nemám na neho zlosť. Beriem život s rezervou. Stále milujem jeho nešťastnú dušu. No zrejme na mňa a novú lásku nie je pripravený, a dostal strach. Bola som až príliž aktívna. Nebudem to už robiť. Nechám to na ňom, nech on zavolá až mu budem chýbať. Isto sa ešte stretneme lebo do Miesta v srdci pôjdem v auguste na týždennú dovolenku. On tam bude pracovať na tom Hobitím domečku.

Telefonáty s dvojčetem

9. července 2017 v 10:59 | Anička čerešnička
Začala som o ňom hlbšie premýšľať po odchode z Prostejova. Viedli sme dlhé telefonické hovory tri razy denne. Volala som zväčša ja. Medzi krásnymi vetami, sa mi opäť zdôveroval z jeho nepríjemnosťami v živote, aký je svet krutý a hnusný, že nemá nijakých kamarátov. Občas ma vytočil keď za každou vetou či slovom používal výrazy - jdi s tím do prdele, nebo na to se ti mohu vysrat, nebo kurva co chceš, co děláš, kurva tak už to řekni. Proste samé vybrané slová. Som tiež kardinálny tip a niekedy sa ma to nedotklo no občas ma to vytočilo. Tie telefonáty teda pre mňa boli sem tam krásne keď boli krátke. No keď sa rozrozprával a zavzpomínal, zasa to bolo zlé. Samé sťažnosti na svet a život a ľudí. Mne to nevadilo, stále milujem jehu dušu a snažím sa byť trpezlivá.

První rande s dvojčetem.

9. července 2017 v 10:57 | Anička čerešnička
Čekal na mne v Prostějově a byl dost podgurážený alkoholem.
Teraz po slovensky.

Začínam byť vedomou ženou a prešla som to bez vzrušenia, i keď to bolo vrcholne nevhodné. Čo asi tak čakať od chlapca, ktorý na prvé rande príde pripitý. No šli sme nakúpiť a potom k nemu domov na pokec. Cesta to bola dlhá, pretože sme sa stále rozprávali občas pobozkali. Šlo to lebo som tolerantná žena. Bolo to v pohode. Dokonca som navrhla, že s ním môžem ostať dlhšie a zmeniť lístok na autobus. Stalo sa. Proste sa mi od neho nechcelo odíjsť. Zamilovala som sa do jeho duše. Bola som jeho bútľavou vrbou, pretože sa vyspovedal z rôznych situácii čo ho v živote stretli. Nie všetky sa mi páčili. Jeho duša je rozorvaná. začalo to v detstve keď ho jeho otec ponižoval a bil. Tak vyzerá aj jeho život. Priťahuje si do neho nevhodné partnerky. Každá sa na ňom inak podpísala. Posledná ho vyhodila len pre pár dňami. Je plný bolesti a zlosti. Naše debaty boli riadne vášnivé, ešte v nedeľu ma pár razy vyhodil, slovne, pretože som mu protirečila a to sa mu nepáčilo. No vydržala som to až do pondeľného rána. Odprevadil ma na autobus a šiel do práce. Ešte mi v rýchlosti na stanici kúpil čokoládku na cestu. Je to milý chlapec, keď chce.

Potkala jsem dvojče.

9. července 2017 v 10:57 | Anička čerešnička
Kde? V Míste v srdci v Kobylničkách u Prostějova. Šla jsem tam na víkend pomoct na stavbě Hobitího domečku i na relaxaci. Potkali jsem se u práce, a bylo to parádní. Jak jsme si tak nezávazne povídali, poznávali svoje chute a tužby, nejak jsme zjistili, že máme hodné společného. Miluji pracovité lidi a on je velice pracovitý. On první řekl, že si musíme vymeniť číslo. A já mu navrhla, že se v nedeli můžeme setkat na chvilku, než odjedu zpátky do Prahy. To ho velice potešilo. Tak se stalo.

Ako na život po 40tke?

9. července 2017 v 10:01 | Anička čerešnička
Ja som v 40tke ešte len začala život vychutnávať. Nemám deti a manžela som opustila už dávno. Takže celý svet a všetky jeho krásy čakajú len na mňa. Dobre píšete urobím si alebo pedagogické minimum alebo trénersky kurz. A zapíšem sa do tanečných, sama bez partnera. Skúsim rôzne štýly a natrénujem aj kondičku. Dievčatá, život po 50tke ešte len začína mať tu správnu esenciu. Netrápte sa. Anička čerešnička

Smútok v duši..

11. prosince 2016 v 21:50 | anickadz
Je nedeľa. Prišla som domov z jazzu a je mi smutno na duši. Neviem ale poslednou dobou to odkedy žijem prítomným okamžikom moje skoršie aktivity stratili šťavu. Dnes som sa veľmi tešila na posedenie u Jazzu. Rada ta chodievam tá hudba ma oslovuje. Hraje tam aj zo 12 muzikantov a hrajú úžasne. Dnes som sa pekne obliekla a veľmi som sa tešila. No tentoraz som sa rozhodla, že nikoho nebudem volať, lebo je to v tom mojom živote tak, že ak chcem mať spoločnosť tak im posielam sms. No občas ma to zamrzí, že oni nerobia to isté. Takže som nikomu nedala vedieť, že tam idem. Prišla som tam skôr, lebo som skôr skončila na inej akcii. Dala som si večeru a čakala na muzikantov. Postupne poprichádzali, pozdravili ma. Občas sa aj opýtali, či som dnes sama. Užívala som si muziku do prvej pauzy. Cez pauzu som sa hrala s mobilom, mazala som staré čísla a potom som chvíľu pozerala na ľudí okolo. Všetci družne kecali a mne odrazu prišlo smutno, že ja s nikým nekecám. Oni totiž muzikanti alebo aj prísediaci, s ktorými sa už pekne zdravíme majú predo mnou rešpekt. Keď tam bývam s priateľmi tak sa aj zastavia a pokecajú, keď sedím sama neodvážia sa priblížiť len ma z diaľky pozorujú. Tak nejak mi prišlo smutno, stratila som úsmev z tváre a aj keď začali znova hrať už som nedokázala v sebe nájsť radosť. Smútok ani neviem z čoho bol silnejší. A tak som radšej zaplatila účet, na nikoho nepozrela, nikoho nepozdravila a odišla. Bola som doma pred 21h. Poplakala som si po ceste, lebo som nechcela plakať pred nimi. Stále je mi do plaču tak plačem. Premýšľala som, že už na jazz nebudem chodiť, stratil pre mňa šmrnc. Tentoraz som necítila tú výmenu energií. Som už zrejme niekde inde a k pohode potrebujem nové aktivity. Potrebovala som sa z toho vypísať tak tu to máte. Majte krásne Vianoce aj Nový rok. Anička Dz.

Kam dál