Září 2017

Prvá veľká zmena - pokračovanie..

13. září 2017 v 8:28 | anickadz
Moje plány do budúcna po výpovedi z práce.Líbající

Čo robiť ďalej zo svojím životom som už vlastne plánovala po tie dva mesiace výpovednej doby. Prišla som na myšlienku nechať si mesiac voľna. A až potom sa zamestnať. Známa ekonómka mi poradila nech sa zaevidujem na Úrade práce aby za mňa zaplatil ten mesiac zdravotné poistenie, čo dnes ide do rádu tisícov korún.

Tak som sa 1.8. 2017 zaevidovala na Úrade práce. A čo je úžasné, povedali mi, že dostanem, aj nejakú podporu. V mojom prípade je to, (že som dala sama výpoveď) 45% z platu. Výplaty sme mali slušné, takže aj moja podpora bude pomerne slušná. Mám pod 50r teda budem podporu poberať po 5 mesiacov. To ma potešilo, je to akurát do konca roka.

Postupom času ma napadlo, že sa rekvalifikujem a budem účetní, alebo chůva. Povedala som si, že je na čase využiť svoje vzdelanie a maturitu s vyznamenaním (robila som ju vo veku 30r.)

Tá myšlienka ma držala viac a viac a teda začala som hľadať kurzy. Došla som do jednej firmy pre papiere a poprosila Úrad práce aby ma podporil a kurz mi preplatil. Požiadala som o to hneď na začiatku a teda 2.8. Už na spoločnej debate na ÚP som sa dopočula, že rekvalifikáciu preplácajú ľuďom čo sú nezamestnaní 5 mesiacov a viac. Rozladilo ma to, no aj tak som dúfala. Nevyšlo to.

Mala som zasa dôvod premýšľať čo ďalej. Lebo som si nakoniec povedala, že kapiláry na rukách sú už dosť prepracované a je na čase pracovať s hlavou. Teda, že sa už nechcem zamestnať v robotníckych profesiách. Je treba sa rekvalifikovať. Tak som si nakoniec kurz z inej firmy zaplatila zo svojich úspor.

Po objednaní na kurz mi volali, že je môj termín 14.9. už plný a ďalší je o mesiac teda 6.10. Nevadilo mi to. Mala som viac času na oddych.

No ale čo sa nestalo. Za pár dní mi opäť volali, že sa jedno miesto uvolnilo a teda či chcem. A ja som chcela.

Po tomto oznámení som dostala takú radosť, že som išla vyskočiť z kože. Všetky moje pochyby či toto chcem sa tým vytratili. Lebo ak sa duša takto raduje, to znamená, že je to správna cesta.

Dozvedela som sa o tom 11.9. Som nadšená, že sa to začne už o pár dní, nechcem totiž lelkovať doma. Chcem za tých 5 mesiacov niečo stihnúť, nech sa môžem čím skôr zaradiť do pracovného procesu a zarábať a povracať požičané prašule zo sporenia.

Nastupujem teda 14.9. a veľmi sa teším.

Dnes je 13.9. Takže drahí moji už zajtra. Mám radosť. PřekvapenýMrkajícíUsmívající se

Prvá životná zmena..

13. září 2017 v 7:56 | anickadz
Ako moja maličkosť prišla k prvej veľkej zmene.Usmívající se
Na mojom blogu si môžete prečítať, kde začala moja cesta za poznaním života.
Som na nej už asi 3 - 4 roky. Odvtedy som naštudovala plno článkov, videí a filmov a pochopila čo je v živote dôležité a čo nie až tak. No a to samozrejme speje k pocitu zmeny. V mojom živote je dosť chaoz. Ako vraví jeden učitel života, vaše domy sú vašou vizitkou. Ja som človek čo má dosť veľa vecí hmotných, už nemám kam dávať ale málo priateľov.

Tak som to začala meniť, povedala som si vymením veci za ľudí. No a pocítila som tiež, že aktuálne zamestnanie nie je pre mňa to pravé orechové.

Automobilové odvetvie, ktoré je už presýtené ma nemôže napĺňať. Mám potrebu pracovať bližšie s ľuďmi v sociálnej či inej oblasti.

Prišla som do stavu keď som prestala riešiť veci a ľudí. Túžila som zrazu po mužskej energii, a nie po ženských ktoré stále riešia a hlavne iné životy, nie svoj. Chcela som v závode popracovať do 15r v kuse a pýtala som sa na iné pracovisko. Kde je menej žien a viac mužov teda do skladu. No pri telefonickom rozhovore s vedúcim skladu som sa priznala, že to chcem len na rok a pol. On mi teda vravel, že na tak krátku dobu je zbytočné ma zaúčať, že nemám za ním ani chodiť. Tak som sa napevno rozhodla, že tam skončím. Posledná kvapka bola keď ma majster hodil na konečnú montáž kde je človek doslova otrokom. Frustrovalo ma to celú smenu a aj po smene som mala stále nedobrý pocit.

Tak som doma napísala výpoveď k 15.5. No Keď som ju mala odniesť do práce dostala som strach. Po dvoch týždňoch som si dodala odvahy a naozaj som prepísala dátum na 31.7. Aby to bolo už aj s dvojmesačnou výpovednou dobou. Koncom mája som ju chcela podať. Ešte ráno pred prácou prišli pochybnosti či to mám urobiť. Tak som si vravela papier vezmem a rozhodnem sa až v práci. A tam to už bolo ľahšie. Vypýtala som sa od kolegu, aby ma zastúpil a bežala som na presonálne odniesť výpoveď. Po ceste späť som hneď stretla svojho vedúceho tak som mu to hneď ukázala, spravila som si tri kópie. Poslednú kópiu som dala majstrovi. Vlastne ani vedúci ani majster sa veľmi nepýtali prečo. Majster vie ako to u nás je z prácou.

A že som to mala až o dva mesiace, takže je to v poho, že to stihneme všetko naplánovať, dovybaviť. Keď som to obehala spadol mi veľký kameň zo srdca. A v mojej duši nastal pokoj.

Záver.

Tie dva mesiace som akosi odkrútila, i keď občas som tam už nechcela vôbec byť. Nejak som to preskákala. Ešte sa ma pár ľudí pýtalo či to myslím vážne a najmä kamošky a tie dobré duše sa ma pýtali čo ma k tomu viedlo, tak som každému vysvetľovala tú potrebu životnej zmeny. Popriali mi všetci nech sa mi všetko vydarí a ja som im srdečne poďakovala. Za tú dobu čo som tam bola som si našla plno úžasných duší. Za nimi mi bude smutno.

Som šťastná, že som to urobila. Odišla som po 13r a 8 mes. Vlastne toto bolo moje najdlhšie zamestnanie za celých mojich 29r v pracovnom procese. Mám 47r.


Som vďačná, že som našla v sebe tú silu a odvahu. Ďakujem, ďakujem, ďakujem.Mrkající