25 december 2017

28. prosince 2017 v 12:51 | anickadz |  Môj život
Je Boží hod ako ho tu v Prahe nazývajú. Ja som namiesto rozprávky zatúžila po filme Vianočné oblátky(1977). Tieto Vianoce prežývam viac duchovne ako materialisticky. V podstate v kľude a pokore a pohode. Po celý čas tých mini príprav som bola chvíľu nadšená a chvíľu rozladená. Viac a viac si uvedomujem, ako túžim po samostatnom bývaní a po samote.

Premýšľam o tom už dlhší čas, len sa nemôžem rozhýbať a teraz som ešte aj nezamestnaná, tak mám iné myšlienky ako sťahovacie.

No nič. Film som si pozrela on line. Veľmi sa mi páčil a v zápätí som si pomyslela na svoju úžasnú duchovnejšiu kamošku, že jej ten film pustím. Zavolala som jej a dohodli sme sa, že prídem. Zbalila som pc a šla som. Nabalila som aj zemiakový šalát a polievku kapustnicu. Hádali sme sa, že netreba nič nosiť, že ona mi dá lebo má veľa. Ja som nástojila na tom, že bude buď výmenný obchod alebo žiadny. Aj ja mám toho dosť a potrebujem z toho odjedať, nieto ešte si donášať viac.

Stretli sme sa, posedeli, popapali, popozerali film ale už po 20min ona povedala, že má už toho vianočného hluku dosť. Ja jej často ustupujem dávam jej na výber tak so to stopla a pozerali sme iné videá a rozhovory. Po večeri, keď sme si dali spomínaný šalát a kapra som povedala. Ak chcem byť doma v rozumnej hodine, tak musím vyraziť teraz okolo 19.30. Alebo prespím a ostanem do rána. To sa kamoške nevidelo. Tvrdila, že už má pripravené povlečené periny pre návštevu na 6.1.2018. Nakoniec sme sa teda dohodli, že idem domov. Pri balení sme sa ešte hašterili, že mi nabalí šalát a ja som nechcela. No dodala mi do môjho ešte zo svojho a tak som šla domov znova s plnou miskou šalátu. Vliekla som zo sebou pc a tak som mala ťažkú tašku. Na zastávke spom si poplakala lebo som zle skopírovala autobusy a musela som kilometer ísť peši aj s tou taškou. No napokon som poďakovala lebo som na zastávke čakala len asi 3 minúty a na prestupe potom asi 5 minút, ďakovala som vesmíru, že mi to tak pekne zariadil a do 21h som už bola doma. Tak veľmi som po domove už dávno netúžila ako v ten večer. Po ceste v buse som si opäť poplakala a uvedomila si ako veľmi málo po mne túži kamoška. Keď pre mňa nemá miesto a pre niekoho pripravuje miesto už 3 týždne dopredu. Rozhodla som sa, že ju nebudem tak často kontaktovať. Škoda mojej energie. Ona má vo svojom živote dosť iných ľudí a pre mňa je tam málo miesta. Uvidím ako dlho mi to vydrží.

Povážte čo ja na to. Veľmi ju mám rada. Chcem s ňou byť čo najviac. Myslím že i jej je moja prítomnosť milá. Ale takto to ďalej nejde. Mne to nevyhovuje. Začínam viac myslieť na seba a nie na druhých a na seba zabúdať. Prajem vám krásne dni. Anička
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama